Kniha o problematike slovenských území, o
ktoré nás pripravilo Poľsko v roku 1920.
„Sklamanie bolo o to väčšie, že pri vzniku ČSR sa predpokladalo, že
severnáhranica (na rozdiel od južnej) ostane bez problémov. Napriek tomu, že
hranicamedzi Slovenskom a Poľskom (resp.medzi Uhorskom a Haličou) bola
takmer tisícročie stabilnou a rešpektovanou,obnovený poľský štát ju porušil už
krátko po vzniku ČSR. Už v decembri 1918totiž jeho vojsko okupovalo viacero
pohraničných obcí či miest, vrátaneKežmarku. Snahy o anexiu severného Slovenska
neustali ani po nútenom odchodeich vojsk v januári 1919. Poliaci spor preniesli
na medzinárodnú úroveň.Využívali pritom propagandistický trik, keď obyvateľstvo
na Kysuciach, Orave iSpiši, nazývané aj ako goralské, vyhlásili za Poliakov
(hoci ono samo sa prisčítaní deklarovalo ako slovenské) a u Najvyššej rady Dohody
si nárokovalipripojenie všetkých území, ktoré obývalo.“
(Martin Lacko, historik z Ústavu pamätinároda)
Kniha autora Andreja Bielovodského okrempôvodného textu – tak, ako bol
uverejnený r. 1945 – obsahuje aj ďalšie, oprotipôvodnému vydaniu doplnené
materiály, fotografie a aj priloženú mapku.
28. júla 1920 si Poľsko privlastnilo 27slovenských obcí s viac než 25-tisíc
obyvateľmi.
Na Orave to bolo 14 obcí(Bukovina-Podskalie, Harkabúz, Hladovka, Chyžné,
Jablonka, Oravka, Pekelník,Podvlk, Sŕnie, Suchá Hora, Veľká a Malá Lipnica,
Vyšná a Nižná Zubrica).
Na Spiši išlo o 13 obcí: Čierna Hora,Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín,
Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné a VyšnéLapše, Nová Belá, Repisko, Tribš.
V roku 1924 sa ČSR vrátili Hladovka iSuchá Hora, avšak výmenou za chotáre
Jurgova a Nižnej Lipnice.
Dňa 2. mája 1919 československý Ministers plnou mocou pre správu Slovenska
Vavro Šrobár požiadal spišského župana, abyprecestoval tie časti župy, na ktoré
si nárokovali Poliaci. Cieľom malo byťzistenie skutočnej nálady obyvateľstva,
ale zároveň aj snaha o získanievyhlásenia, v ktorom by obyvateľstvo vyjadrilo
svoju vôľu žiť v Československu.Župan mal šťastnú ruku a úlohou poveril
Vojtecha Benuša. Tento veľmi schopnýžupný úradník za štrnásť dní – od 7. do 20.
mája 1919 – inkognito precestovalcelý severný Spiš a o svojich zisteniach podal
obšírne správy. Bol to predvečerPlebiscitu, takže nálada obyvateľstva bola
naozaj dôležitá. Nuž ako to skutočnevyzeralo? Niekoľko príkladov.
Krempach pri Ľubovni (Kremná): „ČistoRusínska obec. Poliakov nechcú ani
vidieť.“.
Granastov (Hraničné): „... o pripojení kPoľsku nechcú ani počuť, ba boja sa
toho...“.
Obce Litmanová, Jarembina (Jarabina),Kamjonka (Kamienka), Foľvark (Stráňany) a
Veľký Lipník sa vyjadrili, že „... sinežiadajú k Poľsku patriť, a len v
Československej republike chcú ostať...“
Nedeca: „Vy páni v Levoči, v Bratislavea v Prahe, nedajte nás Poliakom!“.
Fridman: „Sme presvedčení, že násnenecháte odtrhnúť od Československa...“
Tribš: „... od počiatku sme boliSlováci, aj nimi ostaneme!“.
Jurgov: „Tam chceme ostať, kde našiotcovia boli, tými ostaneme, čo naši otcovia
boli, ale po poľsky sa na žiadenpád nechceme učiť... len ani vy nenechajte a
nedajte nás Poliakom...“.
Aby sme ešte lepšie pochopili poľskétvrdenie, že chcú územie, na ktorom žijú
Poliaci, tak sa pozrime na národnostnézloženie obyvateľstva v obciach
pričlenených k Poľsku v roku 1920 na základesčítania obyvateľstva z roku 1910.
Výsledky Magyar Statisztikai Közlemények, Újsorozat. 42 kötet, Budapešť 1912,
na stránke tartaria.sk v článku Vzájomnálikvidácia Slovanov.
A taktiež na národnostné zloženie obyvateľstvaďalších spišských okresov, o
ktoré prejavovali Poliaci „záujem“, pretože sú„obývané Poliakmi, ktorí nevedia
o tom, že sú Poliaci“. Uverejnené v Spišskýchhlasoch v roku 1935, č. 13, str.
3.: na stránke tartaria.sk v článku Vzájomnálikvidácia Slovanov.
